Dnes mám 32 a rosaceu mám viac-menej pod kontrolou. Ale stále ma vie prekvapiť. Objaví
sa vtedy, keď sa naplno roztočím, keď nepočúvam svoje telo, keď som príliš vyťažená a v
jednom kole. Často cítim, že musím niečo robiť – oddych je pre mňa výzvou. No práve tu, v
tejto dynamike výkonu a potreby spomaliť, sa odohráva môj skutočný boj s rosaceou.

Tento článok venujem všetkým, ktorí ešte nemajú rosaceu pod kontrolou. Venujem ho
ľuďom, ktorí sa niekedy hanbia pozrieť do zrkadla, ktorí sa vyhýbajú fotkám alebo sa cítia
neisto kvôli pleti. A obzvlášť ho venujem Petre Švábikovej, zakladateľke blogu S kožou na
trh, ktorá ma inšpiruje svojím pokojom a cestou, ktorou si prešla.

Najväčší spúšťač? Nie je to len jedlo alebo slnko
Možno to poznáte – všetci hľadajú tie vonkajšie spúšťače: korenisté jedlá, alkohol, zmeny
počasia, UV žiarenie... Áno, aj tie majú vplyv. Ale v mojom prípade je tým najväčším a
najnepredvídateľnejším spúšťačom stres. Nedokážem oddychovať len tak. V hlave mi bežia
povinnosti, myšlienky, úlohy... No keď to preženieš, keď svoje hranice posúvaš stále ďalej,
telo sa ozve. Mne sa ozvalo cez pleť.

Nie taký ten akútny, ale dlhodobý, potichu prítomný stres z výkonu, zo zodpovednosti, z
neustáleho „musím“. Podnikám a tak vyvíjam na seba tlak, všetko chcem zvládať na 100%.
Mám pocit, že ak sa nezastavím vedome, zastaví ma moje telo – a často práve cez pleť.
Rosacea je pre mňa dnes už takmer psychosomatická sprievodkyňa. Keď zvoľním, keď si
dovolím nerobiť nič, keď sa naozaj nadýchnem – moja pleť mi to vráti.

Rosacea ako cesta k sebapoznaniu
Rosacea nie je len diagnóza. Je to proces spoznávania seba samej. Každý deň sa učím
čítať signály svojho tela, učím sa, že aj nedokonalá pleť je v poriadku. Že sa môžem ukázať
svetu aj vtedy, keď som „červená“. Že sa nemusím hanbiť. Že nemusím nič skrývať.
Dlho som cítila, že potrebujem vnútorný pokoj – ale nevedela som, ako ho nájsť. Až
rosacea mi ukázala, aké dôležité je nezabúdať na seba. Zrazu som musela spomaliť.
Počúvať sa. Byť sama so sebou. Starať sa o seba zvonka, ale najmä zvnútra.
Hovorí sa, že rosaceu mávajú ľudia, ktorí prešli náročnejšími životnými situáciami, ale boli
dosť silní na to, že si ich chceli spracovať sami - nechceli tým zaťažovať iných. A aj keď to
možno zvládli, emócie, ktoré celé roky potláčali, sa raz museli prejaviť – a u niektorých z nás
práve na koži.

Ja som rosacei svojím spôsobom vďačná. Ukázala mi, že zdravá sebeláska nie je klišé, ale
základ. Že musím byť na prvom mieste – nie zo sebectva, ale preto, že len keď som v
rovnováhe ja, môžem pomáhať ostatným.

Nastavenie hraníc ako forma uzdravenia
Bola som ten typ človeka, ktorý nevedel povedať nie. Chcela som vyhovieť všetkým,
pomôcť, byť milá, byť tu pre iných. Ale išlo to na úkor mňa. A to bolo vyčerpávajúce –
psychicky aj fyzicky. Vďaka rosacei som sa naučila rozlišovať: čo ešte áno a čo už nie. Kde
sú moje hranice. A že niekedy stačí urobiť krok späť a pýtať sa: Ako sa mám ja? Čo
potrebujem práve teraz?

Možno tieto slová sú pre niekoho nepochopiteľné, veď hranice si nastaviť má človek už v
pomerne skorom veku, však. No každý jeden človek si prechádza nejakým obdobím, inou
životnou cestou, dôležité je hlavne neporovnávať - myslime na to. Buďme na svoje okolie
všímaví a milí.

Trávenie, pleť a rovnováha
Dlho som riešila aj problémy s trávením. Bývalo mi zle po jedle, ale nevedela som, čo mi
škodí. Vyšetrenia neukázali nič závažné, okrem intolerancie na mlieko a alergiu na peľ. Dnes
už viem viac. Viem lepšie načúvať svojmu telu, viem lepšie odhadnúť, čo mi robí dobre a čo
nie – nielen na tanieri, ale aj v živote. Všetko s mierou, to je moje heslo.

Nepotrebujem byť stopercentná. Potrebujem byť v kontakte so sebou.

Rosacea ako sprievodkyňa, nie nepriateľ

Možno to znie ako klišé, ale pre mňa je rosacea zrkadlom. Zrkadlí, keď som nevyspatá, keď
sa tlačím do výkonu, keď zabúdam na seba. A zároveň je to sprievodkyňa, ktorá ma učí
láskavosti – k sebe, k svojej pleti, aj k svojmu tempu.

Rosacea nie je môj nepriateľ. Pomáha mi vrátiť sa k sebe, keď sa príliš vzdialim. Učí ma
pokore, trpezlivosti, ale aj radosti zo všedných dní.

Ak bojuješ s rosaceou, vedz, že nie si sám/sama. A že aj s citlivou, nie vždy ideálnou pleťou
sa dá žiť plnohodnotne, sebavedome a s úsmevom. Nehanbi sa – možno práve tvoja cesta
je inšpiráciou pre niekoho iného.

Tento článok venujem všetkým, ktorí ešte nemajú rosaceu pod kontrolou. Tým, ktorí sa
niekedy hanbia za svoju pleť. A aj tým, ktorí hľadajú silu nastaviť si zdravé hranice a dať
seba na prvé miesto – nie preto, že sú dôležitejší než iní, ale preto, že si to konečne
uvedomili.

Natália Šoltésová,
spolupacientka, ambasádorka a súčasť projektu S kožou na trh